Expedícia Slovensko - časť druhá: v objatí hôr

Autor: Erik Varchol | 16.8.2011 o 19:07 | (upravené 16.8.2011 o 19:18) Karma článku: 3,64 | Prečítané:  391x

Keď sa v spojitosti so Slovenskom začne hovoriť o horách, je viac než isté, že sa skôr či neskôr všetky naše cesty stretnú pred bránami Tatier. No a tento takmer každému našincovi dobré známy klenot našej malej krajiny sme na našom roadtripe po Slovensku nemohli vynechať ani my.

Spočiatku malo ísť o akúsi čerešničku na torte v podaní trojdňovej tatranskej magistrály, no z dôvodu nepriaznivého počasia sme sa čo najväčšiu možnú časť snažili zvládnuť počas jedného dňa. Nakoniec (čo sme zistili až o pár dní) mala naša „prechádzka" Tatrami viac než 28 km. No takéto skutočnosti je možno fakt niekedy lepšie nevedieť a radšej je byť idealistom, ktorý síce čosi tuší, no vpred ho ženie (v našom prípade) sen za zážitkom.
Tatry nás privítali svojou najvýchodnejšie položenou osadou Tatranskou Kotlinou. A keďže mala byť cieľom našej túry, tak sme jej do opatery zverili naše auto a autobusom sme sa pobrali pekne na začiatok do Starého Smokovca.
Bolo niečo po ôsmej hodine ráno. Malé mestečko pod Hrebienkom sa pomaly prebúdzalo do nového dňa a kdesi tam, na začiatku turistickej cestičky, sme sa po chvíľkovom zvítaní s
novým prostredím vybrali za novými zážitkami aj my. Naša minivýprava v zložení ja, priateľka Jajka a sestra Daniela, sa už po nejakej pol hodinke dostala na spomínaný Hrebienok, odkiaľ mala ďalej popri Bilíkovej chate namierené k vodopádom Studeného potoka. Tie okrem svojej krásy sľubovali aj chvíľkovú prestávku a veruže nesklamali ani v jednom. Čo nás milo prekvapilo, bolo počasie. S pribúdajúcimi slnečnými lúčmi na oblohe však ubúdali naše zásoby vody. No keďže som už mal nejakú tú skúsenosť s pitím vody priamo z Veľkého studené potoka, bol tento náš „problém" razom vyriešený. Na okraji Veľkej studenej doliny, ktorú zdobia spomínané vodopády sa nachádza aj prvá chata na slovenskej strane Tatier, známa ako Rajnerka. Pre nás bola tiež dôležitým miestom. Pri nej sme sa totižto napojili na červený turistický chodník, ktorý bol našim spoločníkom počas väčšiny dňa až k Veľkému bielemu plesu. No to bolo od nás vzdialené ešte viac než štyri a pol hodiny cesty naprieč jednou z najkrajších tatranských oblastí. O obľúbenosti už ani nehovoriac, o čom svedčil aj fakt, že veľká časť turistického chodníka medzi Zamkovského chatou a Skalnatým plesom, bola preplnenejšia viac než ulice hocakého európskeho veľkomesta. My sme sa však touto skutočnosťou nenechali rušiť a aj vďaka relatívne dobrému počasiu sme si asi hodinové mierne stúpanie k Skalnatej chate užívali. Nemalú úlohu na tom zohralo aj to, že sme tam mali doraziť okolo dvanástej hodiny, a tak sa čas obeda na mieste pod Lomnickým štítom stal akousi ďalšou motiváciou. S príchodom k chate sa zmenilo aj počasie a my sme mali tú možnosť behom štvrťhodinky zažiť takmer všetky ročné obdobia . . . Na skalnatej chate sme sa ešte zastavili pozrieť Paľka Kulangu, syna známeho vysokohorského nosiča a chatára Laca. Ten nám aj trocha polichotil, keď vravel, že sme si na turistiku vybrali veľmi krásnu časť Tatier. Z jeho reči vysvitlo, že nám to do kotliny bude trvať nejakých päť hodín, a tak sme potešení touto informáciou radšej zabudli na fakt, s kým máme tu česť . . . No cez prestávky beží čas rýchlejšie a keď si niekto myslí, že táto múdrosť platila iba v školských laviciach, veruže sa mýli.
Blížila sa pomaly trinásta hodina a my sme mali pred sebou ešte viac ako šesť a pol hodín dlhú trasu, ktorá už bola ďalej veľkou neznámou. Pri odchode zo Skalnatého plesa sa nám ešte nachvíľku v plnej paráde predviedli Lomnický a Kežmarský štít, po ktorom už nasledovalo iba viac ako dvojhodinové stúpanie na Veľkú Svišťovku. Ten fakt bol pre nás tak trocha prekvapením, o ktorom sme sa dozvedeli až počas cesty na jej vrchol. Pôvodne sme si totižto pozreli nadmorskú výšku Skalnatého plesa a chaty pri Zelenom plese, z čoho nám vychádzalo, že sa k druhej menovanej dostaneme po viac než 200 metrovom klesaní (keďže sme si nejakú tú Veľkú Svišťovku medzi tým vôbec nevšimli). No na začiatku sme sa touto novou informáciou aj potešili, keďže bola naša túra zrazu tak nečakane obohatená o výstup na jeden z tatranských vrcholov. Cestou naň nám naše veľhory, okrem nádherného prostredia a už raz spomínaných troch ročných období, ponúkli ďalší zo svojich klenotov. Kamzíky sa ku podivu vôbec neľakali a po tom, ako všetkým okoloidúcim fotografom zapózovali, pobrali sa s patričnou hrdosťou na svoj domov ďalej. My sme ich po krátkej medzi-prestávke, ktorú nám akoby darovali, nasledovali. Na Veľkú Svišťovku (2037 m.n.m.) sme dorazili okolo tretej hodiny popoludní. Tu sme ale dali za pravdu faktu, že časy, medzi jednotlivými miestami písané či už v mapách alebo turistických tabuliach platia zrejme iba pre tých, ktorí si okolité prostredie hodlajú užívať iba počas chôdze . . . Na vrchole sa nám opäť raz naskytol jeden z najkrajších výhľadov, aké vám môžu Tatry v tejto oblasti ponúknuť. Nielenže sa s nami za chrbtom lúčili oba Kežmarské štíty, ale hneď (a to doslova pod nohami) sa nám v diaľke ukázala azda jedna z najkrajších chát, chata pri Zelenom plese. Odtiaľ už len akoby kameňom dohodil do Doliny Bielych plies, na pozadí ktorej sa nám v plnej kráse týčili Belianske Tatry , náš cieľ. Pred nami však stála azda najťažšia skúška a to zostup dolu k chate pri Zelenom plese. Tá sa spočiatku javila ako nenáročná prechádzka, no po viac ako dvojhodinovom a takmer 500 metrovom zostupe mala ďalšia veľká prestávka na spomínanej chate miestami aj ráz akéhosi vykúpenia. Občerstvenie v podobe typických slovenských špecialít padlo vhod tak isto, ako aj obdiv slečny, ktorá nám ich predávala, po tom ako sa dozvedela, že ideme až od Hrebienka . . .
Bolo čosi po šiestej hodine podvečer keď sme opúšťali Zelené pleso a bolo nám jasné, že do cieľa dorazíme s veľkou pravdepodobnosťou až po tme. Ďalšou zastávkou malo byť už len Veľké biele pleso, ktoré trocha sklamalo, tak isto ako aj chata Plesnivec. Mohlo to však byť nielen tým, že sme boli na ceste už pomaly dvanásť hodín, ale zrejme aj faktom, že Belianske Tatry ukrývajú svoje krásy na iných miestach . . . Čo nás v poslednom záverečnom úseku od Veľkého bieleho plesa do Tatranskej kotliny milo prekvapilo a aj padlo vhod, boli časy na smerovníkoch. Tie síce opäť nesedeli, no tento krát v náš prospech. Do cieľa sa nám podarilo doraziť o pol desiatej večer a celá túra tak trvala takmer trinásť a pol hodiny. No nakoniec sme boli, hoci celý dolámaní, predsa len radi. Ešte nás čakala asi polhodinka autom domov do Starej Ľubovne, odkiaľ sme sa hneď na druhý deň vydali na cestu smer Slovenský raj.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?